Švankmajerov film Niečo z Alenky je poctou Carrollovej obrovskej fantázii, ale zároveň zámienkou na rozvíjanie vlastnej predstavivosti. Je to autorova spomienka na detstvo a zároveň pokus o vyvolanie zážitku z detstva u divákov. Surrealisti vždy stotožňovali infantilné vnímanie sveta s poetickou intuíciou alebo myslením príslušníkov domorodých kultúr. Všetky tieto formy ľudskej mentality sú ďaleko od okov logického a pojmového chápania skutočnosti, v ktorom niet miesta pre obrazotvornosť, ktorá je veľmi potrebným prostriedkom proti skazenosti ľudského ducha. Ak režisér vyhradil postave Alice priestor detskej izby na jej hry, priestor, ktorý vo filme vyhradil svojej fantázii, je sen. Teda fenomén, na ktorom sa surrealisti rozhodli dokázať, že realita, ktorá človeka obklopuje, je len fragmentom jeho života, ktorý sa dopĺňa o neprebádané oblasti nevedomia do plnohodnotného celku - surreality. Niečo z Alice veľmi výstižne demonštruje spojenie medzi realitou a snom. Keď sa dievča na konci filmu prebudí, uvedomíme si, že celé dobrodružstvo sa odohralo počas jej spánku. Až na jeden malý detail: terárium je naozaj rozbité a králik je naozaj preč - sen sa stáva skutočnosťou a skutočnosť snom. André Breton, zakladateľ surrealizmu, definoval tento stav vzájomného prieniku ako "spojité nádoby".
Hledat: ""
